Účastník občianskeho súdneho konania trpiaci psychickou anomáliou

Dobrý deň,

na základe Vašej otázky ohľadom účasti osoby trpiacej psychickou anomáliou na občianskom súdnom konaní uvádzame nasledujúce stanovisko:

V ustanovení čl. 48 ods. 2 Ústavy SR sa uvádza, že „každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom“. Pravidlo zakotvené v tomto článku Ústavy SR sa vzťahuje na všetky typy súdnych konaní v Slovenskej republike, vrátane občianskeho súdneho konania.

V zmysle citovaného článku Ústavy SR má teda každý účastník občianskeho súdneho konania právo osobne sa zúčastňovať na každom nariadenom súdnom pojednávaní a právo osobne sa vyjadriť ku všetkým dôkazom, ktoré v danom súdnom konaní boli vykonané.

Ako vyplýva z gramatického výkladu tohto ustanovenia, čo sa týka účasti na súdnych pojednávaniach, tak ide o právo účastníka zúčastniť sa ich a nie o jeho povinnosť. Pokiaľ sa účastník konania nechce zúčastniť nariadených súdnych pojednávaní, alebo na tom z akéhokoľvek dôvodu nemá žiadny záujem, tak sa týchto pojednávaní zúčastniť nemusí a nikto ho k tomu nemôže nútiť. V takom prípade však musí počítať  s tým, že jeho neúčasť môže mať pre neho nepriaznivý vplyv na výsledok predmetného súdneho konania.

Uvedené pravidlá však platia iba v tom prípade, že daný účastník konania nebol osobitným súdnym rozhodnutím pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo čiastočne obmedzený vo svojej spôsobilosti na právne úkony. Takéto osoby sa v zásade vôbec nemôžu súdneho konania zúčastniť a záujmy týchto osôb v súdnom konaní bránia iné osoby – súdom ustanovení opatrovníci. Pre podrobnosti o pozbavení/obmedzení spôsobilosti na právne úkony odkazujeme na nasledujúci článok: http://www.e-pravo.sk/questions/view/726/obmedzenie-sposobilosti-na-pravne-ukony.

Ústava SR vo svojom ustanovení čl. 47 ods. 2 však taktiež uvádza, že „každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy o začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom“. V zmysle tohto ustanovenia má každý právo požadovať, aby mu bola poskytnutá kvalifikovaná právna pomoc pri riešení jeho problému v konaní pred súdom.

Prejavom tohto práva na právnu pomoc v súdnom konaní je aj možnosť nechať sa v tomto konaní zastúpiť inou osobou. Podľa ustanovenia § 24 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“) sa každý účastník občianskeho súdneho konania môže v tomto súdnom konaní nechať zastúpiť inou osobou – zástupcom (ak sa z akéhokoľvek dôvodu predmetného súdneho konania nechce osobne zúčastňovať).

Ako zástupca účastníka konania môže vystupovať v zásade akákoľvek plnoletá fyzická osoba spôsobilá na právne úkony (môže to byť rodinný príslušník daného účastníka, ale aj iná osoba bez bližších vzťahov s týmto účastníkom konania). Jedinou podmienkou v tomto prípade je, aby zástupca bol spôsobilý prevziať takéto zastupovanie a so svojím ustanovením za zástupcu súhlasil.

Podľa ustanovenia § 25 Občianskeho súdneho poriadku sa však účastník konania v súdnom konaní môže, podľa svojho rozhodnutia, nechať zastupovať aj advokátom. Každý advokát, ako osoba právne znalá, je povinný nielen zastupovať účastníka konania, ale zároveň poskytnúť tomuto účastníkovi konania aj právne rady pri riešení jeho problémov. Každý advokát je povinný vykonávať túto svoju činnosť s odbornou starostlivosťou a v najlepšom záujme klienta. Advokát je vždy viazaný pokynmi svojho klienta, ktoré je povinný realizovať v medziach stanovených platným právnym poriadkom.

V prípade, ak si účastník konania nemôže dovoliť právnu pomoc advokáta, avšak má záujem o kvalifikované právne poradenstvo, tak stále má možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci, ktoré mu toto právne poradenstvo poskytne bezodplatne po splnení zákonom stanovených podmienok. Podrobnosti o tejto možnosti zastúpenia nájdete na nasledujúcej webovej stránke: http://www.cpp.finalarea.com/potrebujem-pravnu-pomoc.

V záujme prevencie vzniku ujmy na strane Vami uvádzaného odporcu teda tomuto odporcovi odporúčame, aby sa čo najskôr obrátil na advokáta v mieste jeho bydliska a nechal sa týmto advokátom v súdnom konaní zastupovať. Ním zvolený advokát celú situáciu s odbornou starostlivosťou posúdi odporučí mu najvhodnejší postup. Tento advokát zároveň bude predmetného odporcu v konaní pred súdom aj zastupovať. V prípade, ak by predmetný odporca nemal záujem o zastupovanie advokátom alebo by mu to nedovoľovali jeho finančné možnosti, tak sa stále môže nechať zastúpiť inou fyzickou osobou alebo sa v tejto súvislosti obrátiť na Centrum právnej pomoci.

Ďalej v prípade, ak si predmetný odporca pre dané súdne konanie nezvolí žiadneho zástupcu a súd zistí, že tento účastník konania pre určitú psychickú poruchu nie je schopný účinne brániť svoje práva, tak súd môže postupovať podľa ustanovenia § 29 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a ustanoviť danému účastníkovi konania opatrovníka pre dané konanie.

V zmysle ustanovenia § 29 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku „pokiaľ neurobí iné opatrenia, môže súd ustanoviť opatrovníka aj účastníkovi, ktorého pobyt nie je známy, ktorému sa nepodarilo doručiť na známu adresu v cudzine alebo ak je doručenie písomnosti v cudzine spojené s ťažko prekonateľnou prekážkou, ktorý je postihnutý duševnou poruchou alebo ktorý nie je schopný zrozumiteľne sa vyjadrovať“.

V tejto súvislosti však je potrebné zdôrazniť, že ustanovenie opatrovníka podľa citovaného ustanovenia § 29 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku prichádza do úvahy iba pri duševnej poruche prechodného charakteru, v dôsledku ktorej nedochádza k pozbaveniu alebo obmedzeniu spôsobilosti daného účastníka konania na právne úkony. Ak by totiž daný účastník konania trpel duševnou poruchou, ktorá nie je len prechodná, tak súd môže aj bez osobitného návrhu začať súdne konanie podľa ustanovenia § 186 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku, ktorého výsledkom môže byť pozbavenie alebo obmedzenie spôsobilosti daného účastníka konania na právne úkony.

Nakoľko však ustanovenie opatrovníka podľa ustanovenia § 29 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku predstavuje veľmi významný zásah do ústavného práva účastníka konania na prejednanie veci v jeho prítomnosti (čl. 46 ods. 2 Ústavy SR), tak súd v každom takom prípade musí dôsledne skúmať, či konkrétne okolnosti každého prípadu takýto postup odôvodňujú. Teda vo Vami uvádzanom prípade musí súd skúmať nasledujúce okolnosti:

1. či duševný hendikep bráni tomuto odporcovi v účinnej obrane jeho práv, a zároveň
2. či duševný hendikep odporcu predstavuje tak závažnú prekážku postupu súdneho konania, ktorú možno odstrániť len tak, že sa tomuto odporcovi ustanoví opatrovník pre dané súdne konanie.

Pri zisťovaní uvedených okolností môže súd vychádzať napr. zo správania daného účastníka konania na nariadených pojednávaniach, z obsahu jeho písomných vyjadrení, alebo aj z návrhu samotného účastníka konania. Pre čo najúplnejšie zistenie okolnosti, či duševná porucha účastníka konania je dôvodom na to, aby mu bol ustanovený opatrovník pre dané súdne konanie, by si však súd mal každopádne vyžiadať stanovisko ošetrujúceho lekára ohľadom duševného stavu dotknutého účastníka konania a prognózy ďalšieho vývoja prípadného zisteného duševného ochorenia.

Ak súd v rámci tohto skúmania dospeje k záveru, že prechodná duševná porucha účastníka konania mu bráni v účinnej obrane jeho práv a túto prekážku nie je možné odstrániť iným spôsobom, tak osobitným uznesením ustanoví opatrovníka tomuto účastníkovi konania. Tento opatrovník bude daného účastníka zastupovať iba v danom súdnom konaní, pričom nebude oprávnený rozhodovať o iných záležitostiach tohto účastníka konania.

Ako vyplýva z doslovného znenia ustanovenia § 29 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku súd nemusí tohto opatrovníka ustanoviť v každom prípade, môže v tejto súvislosti urobiť aj iné opatrenia. Súd môže napr. prerušiť súdne konanie na určitú dobu, ak u účastníka konania existuje predpoklad na zlepšenie jeho stavu. Súd však v už raz začatom konaní musí bezpodmienečne pokračovať a vytvoriť podmienky, aby mohol vo veci s konečnou platnosťou rozhodnúť.

Čo sa týka konkrétnej rozhodovacej praxe slovenských súdov, tak súdy sú povinné vždy rozhodovať s prihliadnutím na konkrétne okolnosti každého prípadu. Tieto okolnosti sú však v každom jednom prípade odlišné, z čoho vyplýva, že bez znalosti týchto konkrétnych okolností Vami uvádzaného prípadu sa nedá určiť, akým spôsobom slovenské súdy v takýchto prípadoch rozhodujú.

Ako príklad pre ustanovenie opatrovníka súdom z dôvodu duševnej poruchy uvádzame rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.11.2012, vydané pod sp. zn. 9So/73/2012. Súd v tejto právnej veci ustanovil účastníkovi konania opatrovníka podľa ustanovenia § 29 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, a to z dôvodu, že tento účastník konania pre svoj zdravotný stav nebol schopný samostatne si zariaďovať svoje veci. Dotknutá účastníčka konania trpela dlhodobým psychickým ochorením, v dôsledku ktorého zasielala súdu zmätočné a nezrozumiteľné písomné podania, z ktorých nebolo možné zistiť, čoho sa v konaní pred súdom vôbec domáhala. Úplné znenie tohto rozhodnutia aj s odôvodnením nájdete na webovej stránke Najvyššieho súdu SR v časti rozhodnutia: http://www.supcourt.gov.sk/data/att/25810_subor.pdf.  

Na záver, čo sa týka odročenia pojednávania zo zdravotných dôvodov, tak v tejto súvislosti uvádzame, že každý účastník občianskeho súdneho konania môže súdu navrhnúť, aby pojednávanie bolo odročené. Podľa ustanovenia § 119 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku „pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov“. Zdravotný stav účastníka týmto dôležitým dôvodom nepochybne je.

O návrhu na odročenie pojednávania vždy rozhoduje sudca, ktorý rozhoduje vo veci samej (v súlade s ustanovením § 117 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku priebeh súdneho konania riadi vždy predseda senátu alebo samosudca, ktorý rozhoduje vo veci samej). Samotný návrh na odročenie pojednávania však musí spĺňať zákonom predpísané obsahové náležitosti. Podľa ustanovenia § 119 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku „účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu, po tom, čo sa o ňom dozvedel alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky okolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na odročenie pojednávania obsahuje najmä:

1.  dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania,
2.  deň, keď sa účastník o dôvode dozvedel,
3.  ak je to možné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu alebo telefónu, na ktoré súd bezodkladne oznámi, ako návrh posúdil.“

Ďalej je v tejto súvislosti potrebné poukázať na ustanovenie § 119 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého „ak je dôvodom na odročenie pojednávania zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu, návrh na odročenie pojednávania musí obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu neumožňuje účasť na pojednávaní. Za takéto vyjadrenie sa považuje vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že účastník alebo jeho zástupca nie je schopný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania.“

Z doteraz uvedených skutočností teda pre Vami uvádzaný prípad vyplýva, že odporca môže súdu navrhnúť odročenie pojednávania z dôvodu jeho zdravotného stavu. Jeho návrh na odročenie pojednávania však musí obsahovať náležitosti podľa citovaného ustanovenia § 119 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a zároveň k tomuto návrhu musí priložiť vyjadrenie jeho ošetrujúceho lekára v tom zmysle, že zdravotný stav odporcu mu neumožňuje zúčastniť sa nariadeného pojednávania. 

S pozdravom,

Redakcia ADVOKATnaWEBE.sk